
Poviedku nájdete v Celom Článku! :)
(Roberta)
Bola som priviazaná o nejaký stĺp a to miesto som v ich dome nepoznala. Bustamante sedel oproti mňa a pozeral sa na mňa. Ja som bola veľmi vystrašená a spýtala som sa ho ,, Čo chcete? Čo to má znamenať? " narozdiel odomňa vyzeral veľmi pokojne. Jeho hrubým hlasom povedal ,, Len pokoj Roberta, chcem sa len dohodnúť! " ja som bola veľmi nervózna ,, Áno? A na čom? " on sa otočil na jedného zo svojich ochrancov a povedal ,, Bracamontes, prines mi prosím ťa whiskey " on prikývol a odišiel. León sa otočil na mňa a začal ukazovať prstom ,, Chcem aby si dala Diegovi pokoj .. už navždy ". Pozrela som naňho a nechápavo som sa spýtala ,, Čo? Ako môžete toto odomňa chcieť, je to jeho vec s kým sa baví a s kým nie! Okrem toho, mňa týmto nezastrašíte pretože sa vás nebojím! " povedala som odhodlane. Prikývol a postavil sa. ,, Fajn tak v tom prípade, dobrú noc " a zhasol svetlo, ktoré svietilo v izbe.(Diego)
Prišiel som do školy, pretože som nechcel ísť domov. Som rád keď nevidím svojho otca tak som si to radšej rozmyslel a šiel som do školy. Vošiel som do izby a bol tam Giovanni ,, Tak čo kamarát, ako bolo? " najprv som sa tváril trochu sklamane, no po chvíli som nadšene povedal ,, S Robertou.. sme sa udobrili! A nebude trvať dlho a budem znovu s ňou,
uvidíš " Giovanni sa usmial a povedal ,, Tak to ti držím palce kamoš.. Vieš ona je taká .. no taká.. neprístupná, no veď vieš " zasmial som sa a povedal som ,, Haha, áno ale iba pre mňa " Giovanni sa chytil za bradu a zamyslene sa ma spýtal ,, No a myslíš že mňa by pustila pod sukňu, ha? " vedel som že si robí žarty, no aj tak som ho upozornil ,, Giovanni! ". On sa zasmial a povedal ,, Áno, prepáč všetci vieme že je len tvoja. " a dvihol ruky na znak toho, že sa vzdáva. ,, Jasné, ešte nie je ale onedlho bude len a len moja. To mi ver " Giovanni si vzdychol a oprel sa o zábradlie ,, Diego ja nechápem ako môžeš chcieť Robertu, na tvojom mieste by som už dávno bol s desiatimi inými " chytil som sa za hlavu a povzdychol som si ,, Ách Giovanni, vieš že aj ja by som najradšej zabudol na Robertu? Ale keď niečo nejde, tak to do mojej hlavy proste patrí! A Roberta .. takú už nenájdem Giovanni ". On pregúlil očami a začal rozhadzovať rukami ,, Áno, pretože viac šibnutá už neexistuje Diego! " oprel som sa o skriňu a zamyslene som povedal ,, Nie .. ona nie je šibnutá, ona má len iný spôsob rozmýšľania a je dosť podobný tomu tvojmu " Giovanni sa ironicky zasmial ,, Hahaha, veľmi vtipné pán Bustamante. Mal by si ísť už spať, pretože sa ti už sníva! " zasmial som sa a prezliekol si tričko. Giovanni si ľahol do postele a zhasol lampu ,, Dobrú noc! " povedal naštvane, ja som sa znovu zasmial a odkráčal som do svojej postele. Chvíľu som myslel ešte na Robertu, ale hneď som zaspal. Ráno bolo ťažké ako každé, no tešil som
sa z toho že to čo som prežil včera s Robertou nebol iba sen. Prišli sme do triedy a skoro všetci sme už boli na svojich miestach. Až na Robertu. Otočil som sa k José a spýtal som sa ,, Kde je Roberta? " ona pokrčila plecami a povedala ,, ja neviem, nič mi nespomínala. Ale možno je so svojou mamou " otočil som sa naspäť a rozhodol som sa napísať Alme, či dnes nepríde Roberta do školy. Vytiahol som z vrecka mobil a poslal som jej správu: ** Ahoj Alma, Roberta dnes nepríde? Diego **. Chvíľu som čakal, no netrvalo dlho a prišla mi odpoveď. Cez hodinu som sa aj tak nudil, no to čo som videl ma dosť prekvapilo. V správe bolo písané: ** Roberta je predsa v škole, nerozumiem. **. Nechal som to tak, cez prestávku som vyšiel von a zatelefonoval som Alme.
uvidíš " Giovanni sa usmial a povedal ,, Tak to ti držím palce kamoš.. Vieš ona je taká .. no taká.. neprístupná, no veď vieš " zasmial som sa a povedal som ,, Haha, áno ale iba pre mňa " Giovanni sa chytil za bradu a zamyslene sa ma spýtal ,, No a myslíš že mňa by pustila pod sukňu, ha? " vedel som že si robí žarty, no aj tak som ho upozornil ,, Giovanni! ". On sa zasmial a povedal ,, Áno, prepáč všetci vieme že je len tvoja. " a dvihol ruky na znak toho, že sa vzdáva. ,, Jasné, ešte nie je ale onedlho bude len a len moja. To mi ver " Giovanni si vzdychol a oprel sa o zábradlie ,, Diego ja nechápem ako môžeš chcieť Robertu, na tvojom mieste by som už dávno bol s desiatimi inými " chytil som sa za hlavu a povzdychol som si ,, Ách Giovanni, vieš že aj ja by som najradšej zabudol na Robertu? Ale keď niečo nejde, tak to do mojej hlavy proste patrí! A Roberta .. takú už nenájdem Giovanni ". On pregúlil očami a začal rozhadzovať rukami ,, Áno, pretože viac šibnutá už neexistuje Diego! " oprel som sa o skriňu a zamyslene som povedal ,, Nie .. ona nie je šibnutá, ona má len iný spôsob rozmýšľania a je dosť podobný tomu tvojmu " Giovanni sa ironicky zasmial ,, Hahaha, veľmi vtipné pán Bustamante. Mal by si ísť už spať, pretože sa ti už sníva! " zasmial som sa a prezliekol si tričko. Giovanni si ľahol do postele a zhasol lampu ,, Dobrú noc! " povedal naštvane, ja som sa znovu zasmial a odkráčal som do svojej postele. Chvíľu som myslel ešte na Robertu, ale hneď som zaspal. Ráno bolo ťažké ako každé, no tešil som
sa z toho že to čo som prežil včera s Robertou nebol iba sen. Prišli sme do triedy a skoro všetci sme už boli na svojich miestach. Až na Robertu. Otočil som sa k José a spýtal som sa ,, Kde je Roberta? " ona pokrčila plecami a povedala ,, ja neviem, nič mi nespomínala. Ale možno je so svojou mamou " otočil som sa naspäť a rozhodol som sa napísať Alme, či dnes nepríde Roberta do školy. Vytiahol som z vrecka mobil a poslal som jej správu: ** Ahoj Alma, Roberta dnes nepríde? Diego **. Chvíľu som čakal, no netrvalo dlho a prišla mi odpoveď. Cez hodinu som sa aj tak nudil, no to čo som videl ma dosť prekvapilo. V správe bolo písané: ** Roberta je predsa v škole, nerozumiem. **. Nechal som to tak, cez prestávku som vyšiel von a zatelefonoval som Alme.Diego: **Ahoj Alma, nebola náhodou Roberta u teba?**
Alma: **Nie, nie ani sa neukázala, ako to.. nieje v škole?**
Diego: **Nie, neprišla ani na vyučovanie! Naozaj ti nič nespomínala?**
Alma: **Ách nie, čo vyviedla tentokrát! A čo ak sa..mojej princezničke niečo stalo?**
Diego: **Určite sa ukáže, potom ti zavolám. Maj sa**
Položil som. Mal som chuť udrieť do steny no ovládol som sa. Chodil som po chodbe ako nasolený a rozmýšľal som kde
len môže byť. Za celé poobedie som sa všetkých pýtal či nevideli Robertu, no nikto nič. Dokonca ani Javier ju nikde nevidel. Nerozumel som tomu. Čo ak, .. čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak sa jej niečo stalo včera? Je to moja vina! Keby som ju nenechal isť samú domov, možno by bola dnes tu somnou v škole. Ale nie! Ty si úplný debil Diego! Necháš ju len tak samú uprostred noci a ty si kľudne odkráčaš preč! Si hlupák! Idiot! Ako si len mohol! Nie, nie takto si teraz nepomôžeš! Strácaš čas s hlúposťami, to že si blbý a priznáš si to ti nepomôže nájsť Robertu Diego! Je tu jeden človek, ktorý mi môže pomôcť - môj otec! Pozná najvymakanejších agentov a pre Robertu urobím všetko! Musím ísť za ním, aj keď som najradšej keď som najďalej od neho. Urobím to a požiadam ho o pomoc! Hneď ako ma to napadlo som mu šiel zavolať aby mi vybavil povolenie odísť zo školy, že ide o niečo súrne. Prišiel som domov a on bol ako vždy vo svojej kancelárii. Vošiel som a spýtal som sa ,, Môžem? " ukázal som na stoličku, ktorá bola pred jeho stolom. Prikývol, ja som si šiel sadnúť. Sadol som si a začal sa ma pýtať jeho dôležitým hlasom ,, Tak, čo je Diego také súrne? " pretrel som si tvár rukami ,, Potrebujem aby si mi pomohol nájsť Robertu " chcel som hovoriť ďalej a všetko mu vysvetliť, no prerušil ma. Dvihol prst a zamietal ,, Nie, nie, nie .. povedal si že je to niečo súrne, tak som si myslel že chceš riešiť niečo podstatné a nie to .. odporné dievčisko! " buchol som po stole a postavil som sa. Dvihol som prst a priblížil som sa k nemu aby som ho upozornil. Začal som kričať ,, Ak zistím, že máš s tým niečo spoločné.. ! Oľutuješ to, rozumel si ?! " bol som celý červený od nervov. Otec bol kľudný ,, Len pokoj synak. Upokoj sa. To že ti nechcem pomôcť neznamená, že s tým niečo musím mať. A okrem toho..netráp sa kvôli tej... " skočil som mu do reči, znovu som kričal ,, Nehovor tak o Roberte! Počuješ? Mohol som si myslieť, že kvôli mne nepohneš ani prstom! " otec na mňa pozeral a krútil hlavou ,, Nie, nie Diego. Nepohnem prstom kvôli dcére tej speváčky. " znovu som vykríkol ,, To je jedno! " otočil som sa a odišiel som preč. Bol som napokraji zrútenia! A okrem toho, začal som niečo tušiť. Čo ak uniesol Robertu práve on?! Táto myšlienka mi behala po rozume po zvyšok cesty do školy. Prišiel som do školy a začal som hrať, písal som to čo som začal. Myslel som hlavne na ňu, na Robertu. A to ako mi chýba. Zrazu mi zazvonil mobil. Neznášam ak ma niekto vyrušuje! Najradšej by som to vypol, ale volal mi môj otec, čo bolo veľmi divné. Neváhal som a dvihol som to. Ozval som sa urazeným hlasom ,, Čo chceš? " z druhej strany som počul prísny hlas môjho otca ,, Dobre, mám tu pre teba jednu dohodu. Ak chceš vidieť svoju kamarátku, musíš niečo urobiť! " vôbec som tomu nechápal, no pomaly ma napadávali rôzne myšlienky. V mobile som zrazu začul.... Robertu! Hovorila tak zúfalo ,, Diego, prosím ťa, o mňa sa neboj, budem v poriad.. " nestihla ani dohovoriť a otec jej vytrhol mobil. ,, Tak čo, dohodneme sa? " spýtal sa otec. Kypel som hnevom ,, Vedel som to! Ak jej skrivíš čo i len jeden vlas, zabijem ťa! " kričal som. ,, Upokoj sa, inak to bude len horšie. Odíď zo skupiny a Roberta sa vráti do školy. Súhlasíš? " rozmýšľal som, chcel som sa mu postaviť aspoň raz v živote. Chcel som mu vykričať Neodídem!, ale kvôli Roberte som nemohol. Môj tón hlasu klesol a znel som už trochu zúfalejšie ,, Fajn, odídem. Len ju pusti! " ale on položil. Mobil som s nervami hodil na gauč a čo najrýchlejšie som sa snažil ujsť zo školy. Nejako sa mi podarilo utiecť a mal som namierené rovno za otcom. Vošiel som dnu a rozbehol som sa do jeho kancelárie, predpokladal som že tam bude. No vošiel som a nikde nikoho. Určite je Roberta niekde u nás, musím ju nájsť! Utekal som po dome a hľadal som
všade, zrazu som do niekoho narazil ,, Čo hľadáš synak? " ozval sa hrubým hlasom otec. Dvihol som hlavu a povedal som ,, Teba! " povedal som odhodlane a jednu som mu vrazil. Chytil si tvár a ja som ušiel preč.Doma sme mali veľa miestností, no zrazu som začul niečo, čo som u nás nikdy nepočul. Spev. Ale nie hocijaký spev. Bol to Robertin hlas. Rýchlo som sa rozbehol ku dverám odkiaľ to išlo a oprel som sa o ne. Zakričal som ,, Roberta? " v tej chvíli spev stíchol. Začul som jemný Robertin hlas ako sa zúfalo pýta ,, Diego? " naďalej som bol opretý o dvere, ale tentokrát som sa pokúsil otvoriť. Nešlo mi to. ,, Počkaj tu " povedal som tak, aby to Roberta počula. Vybral som sa po kľúče od týchto dverí, no zastavil ma otec. ,, Čo si myslíš, že robíš? " spýtal sa stojac predomnou. Bol som vystrašený a stál som tam potichu, on s vraždiacim pohľadom ma chytil a odtiahol niekam. Išli sme tým smerom ako bola tá miestnosť, kde je teraz Roberta. Odomkol tam dvere a odsotil ma rovno vedľa nej. Nič nepovedal a iba zamkol dvere. Ja som ho nevnímal, bolo pre mňa najpodstatnejšie to, že som pri Roberte. Rýchlo som sa priblížil k nej a odviazal som ju. ,, Roberta, láska moja, nič ti neurobil? Veľmi som sa bál, nemal som to urobiť " začudovane sa na mňa pozrela a spýtala sa ,, Nemal si urobiť čo? " vzdychol som si a povedal som zúfalo
,, Nemal som ťa nechať samú ísť domov. Som idiot! " Roberta ma začala upokojovať, vyzerala tak pokojnejšie ,, Diego, nevyčítaj si to. Som rada že si prišiel. " usmial som sa a povzbudil som ju ,, Uvidíš, že sa odtiaľto dostaneme. Nič ti neurobil? " pokrútila hlavou a povedala ,, Nie, neboj, som celá. " chytil som sa za hlavu a začal som smutne hovoriť ,, Prečo mám takého otca? Prečo mi tak veľmi ubližuje? " chytila ma za plece a upokojovala ma ,, Diego... každý rodič má chyby, aj keď ich má tvoj otec viac. Je to špina a za svoje činy zaplatí. Okrem toho nechcem aby si odišiel zo skupiny. " otočil som sa na ňu s prekvapivým pohľadom ,, A čo mám podľa teba robiť? " spýtal som sa zúfalo držiac sa za hlavu.
len môže byť. Za celé poobedie som sa všetkých pýtal či nevideli Robertu, no nikto nič. Dokonca ani Javier ju nikde nevidel. Nerozumel som tomu. Čo ak, .. čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak sa jej niečo stalo včera? Je to moja vina! Keby som ju nenechal isť samú domov, možno by bola dnes tu somnou v škole. Ale nie! Ty si úplný debil Diego! Necháš ju len tak samú uprostred noci a ty si kľudne odkráčaš preč! Si hlupák! Idiot! Ako si len mohol! Nie, nie takto si teraz nepomôžeš! Strácaš čas s hlúposťami, to že si blbý a priznáš si to ti nepomôže nájsť Robertu Diego! Je tu jeden človek, ktorý mi môže pomôcť - môj otec! Pozná najvymakanejších agentov a pre Robertu urobím všetko! Musím ísť za ním, aj keď som najradšej keď som najďalej od neho. Urobím to a požiadam ho o pomoc! Hneď ako ma to napadlo som mu šiel zavolať aby mi vybavil povolenie odísť zo školy, že ide o niečo súrne. Prišiel som domov a on bol ako vždy vo svojej kancelárii. Vošiel som a spýtal som sa ,, Môžem? " ukázal som na stoličku, ktorá bola pred jeho stolom. Prikývol, ja som si šiel sadnúť. Sadol som si a začal sa ma pýtať jeho dôležitým hlasom ,, Tak, čo je Diego také súrne? " pretrel som si tvár rukami ,, Potrebujem aby si mi pomohol nájsť Robertu " chcel som hovoriť ďalej a všetko mu vysvetliť, no prerušil ma. Dvihol prst a zamietal ,, Nie, nie, nie .. povedal si že je to niečo súrne, tak som si myslel že chceš riešiť niečo podstatné a nie to .. odporné dievčisko! " buchol som po stole a postavil som sa. Dvihol som prst a priblížil som sa k nemu aby som ho upozornil. Začal som kričať ,, Ak zistím, že máš s tým niečo spoločné.. ! Oľutuješ to, rozumel si ?! " bol som celý červený od nervov. Otec bol kľudný ,, Len pokoj synak. Upokoj sa. To že ti nechcem pomôcť neznamená, že s tým niečo musím mať. A okrem toho..netráp sa kvôli tej... " skočil som mu do reči, znovu som kričal ,, Nehovor tak o Roberte! Počuješ? Mohol som si myslieť, že kvôli mne nepohneš ani prstom! " otec na mňa pozeral a krútil hlavou ,, Nie, nie Diego. Nepohnem prstom kvôli dcére tej speváčky. " znovu som vykríkol ,, To je jedno! " otočil som sa a odišiel som preč. Bol som napokraji zrútenia! A okrem toho, začal som niečo tušiť. Čo ak uniesol Robertu práve on?! Táto myšlienka mi behala po rozume po zvyšok cesty do školy. Prišiel som do školy a začal som hrať, písal som to čo som začal. Myslel som hlavne na ňu, na Robertu. A to ako mi chýba. Zrazu mi zazvonil mobil. Neznášam ak ma niekto vyrušuje! Najradšej by som to vypol, ale volal mi môj otec, čo bolo veľmi divné. Neváhal som a dvihol som to. Ozval som sa urazeným hlasom ,, Čo chceš? " z druhej strany som počul prísny hlas môjho otca ,, Dobre, mám tu pre teba jednu dohodu. Ak chceš vidieť svoju kamarátku, musíš niečo urobiť! " vôbec som tomu nechápal, no pomaly ma napadávali rôzne myšlienky. V mobile som zrazu začul.... Robertu! Hovorila tak zúfalo ,, Diego, prosím ťa, o mňa sa neboj, budem v poriad.. " nestihla ani dohovoriť a otec jej vytrhol mobil. ,, Tak čo, dohodneme sa? " spýtal sa otec. Kypel som hnevom ,, Vedel som to! Ak jej skrivíš čo i len jeden vlas, zabijem ťa! " kričal som. ,, Upokoj sa, inak to bude len horšie. Odíď zo skupiny a Roberta sa vráti do školy. Súhlasíš? " rozmýšľal som, chcel som sa mu postaviť aspoň raz v živote. Chcel som mu vykričať Neodídem!, ale kvôli Roberte som nemohol. Môj tón hlasu klesol a znel som už trochu zúfalejšie ,, Fajn, odídem. Len ju pusti! " ale on položil. Mobil som s nervami hodil na gauč a čo najrýchlejšie som sa snažil ujsť zo školy. Nejako sa mi podarilo utiecť a mal som namierené rovno za otcom. Vošiel som dnu a rozbehol som sa do jeho kancelárie, predpokladal som že tam bude. No vošiel som a nikde nikoho. Určite je Roberta niekde u nás, musím ju nájsť! Utekal som po dome a hľadal som
všade, zrazu som do niekoho narazil ,, Čo hľadáš synak? " ozval sa hrubým hlasom otec. Dvihol som hlavu a povedal som ,, Teba! " povedal som odhodlane a jednu som mu vrazil. Chytil si tvár a ja som ušiel preč.Doma sme mali veľa miestností, no zrazu som začul niečo, čo som u nás nikdy nepočul. Spev. Ale nie hocijaký spev. Bol to Robertin hlas. Rýchlo som sa rozbehol ku dverám odkiaľ to išlo a oprel som sa o ne. Zakričal som ,, Roberta? " v tej chvíli spev stíchol. Začul som jemný Robertin hlas ako sa zúfalo pýta ,, Diego? " naďalej som bol opretý o dvere, ale tentokrát som sa pokúsil otvoriť. Nešlo mi to. ,, Počkaj tu " povedal som tak, aby to Roberta počula. Vybral som sa po kľúče od týchto dverí, no zastavil ma otec. ,, Čo si myslíš, že robíš? " spýtal sa stojac predomnou. Bol som vystrašený a stál som tam potichu, on s vraždiacim pohľadom ma chytil a odtiahol niekam. Išli sme tým smerom ako bola tá miestnosť, kde je teraz Roberta. Odomkol tam dvere a odsotil ma rovno vedľa nej. Nič nepovedal a iba zamkol dvere. Ja som ho nevnímal, bolo pre mňa najpodstatnejšie to, že som pri Roberte. Rýchlo som sa priblížil k nej a odviazal som ju. ,, Roberta, láska moja, nič ti neurobil? Veľmi som sa bál, nemal som to urobiť " začudovane sa na mňa pozrela a spýtala sa ,, Nemal si urobiť čo? " vzdychol som si a povedal som zúfalo
,, Nemal som ťa nechať samú ísť domov. Som idiot! " Roberta ma začala upokojovať, vyzerala tak pokojnejšie ,, Diego, nevyčítaj si to. Som rada že si prišiel. " usmial som sa a povzbudil som ju ,, Uvidíš, že sa odtiaľto dostaneme. Nič ti neurobil? " pokrútila hlavou a povedala ,, Nie, neboj, som celá. " chytil som sa za hlavu a začal som smutne hovoriť ,, Prečo mám takého otca? Prečo mi tak veľmi ubližuje? " chytila ma za plece a upokojovala ma ,, Diego... každý rodič má chyby, aj keď ich má tvoj otec viac. Je to špina a za svoje činy zaplatí. Okrem toho nechcem aby si odišiel zo skupiny. " otočil som sa na ňu s prekvapivým pohľadom ,, A čo mám podľa teba robiť? " spýtal som sa zúfalo držiac sa za hlavu.
Kopírovať len s ikonkou !
adminka marissa.






























úžasná časť :3 teším sa na pokračko :)