close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

2. Jednorázová poviedka: "Druhá šanca"

31. března 2014 v 21:16 | adminka marissa. |  Jednorázové poviedky
Prinášam vám príbeh, ktorý nie je obyčajný presne ten aký ho poznáte, ale od mojich celkom odlišný. Diego a Roberta tvorili pár, ale po istých veciach sa rozišli, zmení to náhodné stretnutie a Roberta sa Diegovi odváži niečo povedať, pretože od posledného rozchodu spolu nehovorili. Začne sa to zarážajúco, pretože Diego sa dozvie pravdu. Ako to bude ďalej? Odpustí Roberte a budú mať tú možnosť byť znovu spolu?

"Druhá šanca"

Dúfam, že sa vám poviedka bude páčiť ;)

Roberta
S Diegom sme tvorili pár dlhý čas, poznali sme sa zo školy. Ale na základe toho, že mi prišla fotka, na ktorej je jasné, že ma podviedol s Paulou sme spolu už neprehovorili a ako pár už nefungujeme. Často naňho myslím, aj keď je to už dlhá doba. Bola som práve na pracovnej ceste v Paríži, pracujem totiž v jednej módnej firme, ktorej robím manažérku. Už bolo načase ísť späť domov do Mexico City, ale vyskytol sa jeden problém. Práve v ten deň ako som mala let domov mi ukradli pas a bez neho nemôžem ísť naspäť do Mexika. Kráčala som po jednej z ulíc v Paríži a telefonovala som svojmu asistentovi..
,,Ten pas musím mať ešte dnes! Večer mi ide lietadlo!" kričala som do telefónu a nepozerala som sa pred seba. S nervami som položila a zrazu som do niekoho vrazila. V tom momente som bola nervózna a nevšímala som si nikoho, príjemná by som určite v tej chvíli nebola ani na prezidenta.
,,Ste slepý, alebo čo?" spýtala som sa nervózne. Premerala som si toho človeka a neverila som vlastným očiam. ,,Čo tu ty robíš?" dodala som prekvapene. Bol to Diego!
,,Prepáč, nevidel som.. čo tu robíš ty?" spýtal sa, očividne bol tak isto šokovaný ako ja.
Ja som bola stále nahnevaná, tak som len odvrkla ,,Som tu na pracovnej ceste, z jednej módnej firmy, a ty čo?"
,,Pracujem pre otca, má tu firmu a tak som tiež na služobke. Mám toho veľa, ale zajtra mám ísť späť do Mexika" vždy dobre vychádzal s jeho otcom, takže sa dalo čakať, že budú spolu pracovať.
image
Ja som len prikývla a znovu som si ho premerala očami. Znovu mi zazvonil mobil a ja som to arogantne zodvihla ,,Čo zas je? .. To nemyslíte vážne! .. Viete čo?Vybavím si to sama, viac mi nevolajte!" a s nervami som to znovu položila.
,,Čo sa deje?" spýtal sa zvedavo Diego.
,,Dnes som mala odísť naspäť do Mexika, lenže mi ukradli pas a moji neschopní asistenti mi nevedia vybaviť nový, takže musím čakať, kto vie či tento rok prídem vôbec domov" zavtipkovala som.
,,Môžeme ísť do môjho hotela a ja to vybavím, možno mám lepších asistentov ako ty a vybavia to rýchlejšie" navrhol.
Ja som v tom momente nevedela čo mám robiť, ale keďže takéto stretnutia nemávam každý deň a prácu som už nemala, nebolo dôvod odmietnuť to.
,,Tak dobre" povedala som už trochu príjemnejšie a vybrali sme sa spoločne do hotela. Vošli sme do luxusnej izby a posadila som sa na posteľ. Diego si šiel zavolať, aby mi pas vybavili čo najskôr. V tom sa ale naša kľudná debata rozpútala do niečoho iného..
,, Musím si zavolať, počkaj tu " povedal Diego, keď držal v ruke mobil.
,,Nie, ja.. počkám radšej vonku" vyvliekala som sa.
,,Aby ťa tu nevidel tvoj priateľ?" spýtal sa zvedavo.
,,Nie, ale nechcem mať problémy s Paulou" povedala som.
,,S Paulou?" spýtal sa so zamračeným výrazom.
,,Nezahrávaj sa somnou, viem dobre že ste teraz spolu!" hnevala som sa.
,,Čože?" spýtal sa nechápavo.
,,Diego, viem dobre, že si ma podviedol s Paulou a teraz ste spolu!" kričala som.
,,Čo?! To ty si ma podviedla s Javierom!" kričal na mňa, ale ja som nechápala, veď to nie je pravda.
,,To nie je pravda Diego, poslal si mi vašu fotku ako sa bozkávate!" bránila som sa.
,,Nie! To tak vôbec nebolo! No.. áno, vlastne nie!" kričal neistotne.
,,Takže áno, alebo nie?"image
,,Ale keď... to ona ma vtedy pobozkala!" bránil sa Diego.
Ja som sa rozhodla ukočniť túto debatu..
,,Radšej idem!" a otočila som sa.
Diego ma však zastavil..
,,Nie!Vypočuj si ma! Išiel som na výlet, ale volali mi že moja mama mala nehodu! Volal som ti, pretože to mal byť náš spoločný výlet, ale zdvihol to Javier a povedal že ste teraz zaneprázdnení a práve sa sprchuješ po vášnivej noci!" rozhadzoval rukami.
,,Čože? Je to lož! Naposledy som videla Javiera ešte v škole kým ho jeho otec nezobral preč, ale čo Paula? Bola to náhoda, alebo čo?" rozčuľovala som sa. To všetko mi nedávalo zmysel.
,,Bol som v lietadle a kontroloval som si lístky, zrazu si ku mne prisadla Paula a začala ma bozkávať! O tej fotke nič neviem! Jasne som jej vysvetlil, že s ňou nechcem nič mať!" kričal, ale začínala som tomu rozumieť.
Zrazu som si uvedomila, že to všetko bola ako nejaká pasca. Začala som hovoriť tichším tónom..
,,Myslíš, že nás rozdelili zámerne?" spýtala som sa.
,,Áno.." odpovedal.
Diego sa ku mne neustále približoval a chystal sa ma pobozkať, ale ja som sa otočila..
,,Nie.. nemôžem, ja už nechcem!" povedala som sklesnutým hlasom.
,,Prečo nie?" vystrašene sa spýtal.
,,Lebo nie! Je tu niečo.. čo ti musím povedať!" hovorila som zúfalo.
On sa naďalej ku mne približoval a položil mi prst na ústa.
,,Nič nehovor" pošepkal.
Ja som mu ale musela povedať niečo dôležité a veľmi vážne.
,,Nie Diego, nasjkôr ma prosím počúvaj!" hovorila som so slzami v očiach.
,,Dobre.. ale čo sa deje?" pýtal sa ustarostene.
Obaja sme sa posadili na posteľ aby som mu mohla konečne niečo povedať.
,,Keď som videla tú fotku, teba a tej štetky.. už som od teba nič viac nepočula.."
,,Roberta ona ma nezaujíma.." upokojoval ma.
,,Prosím, nechaj ma dohovoriť, je čas povedať ti pravdu!" hovorila som zúfalo, pretože to bolo veľmi ťažké.
,,Počúvam ťa" povedal kľudným hlasom a chytil ma za ruky.
Môj plač sa stupňoval a bolo to veľmi ťažké povedať mu pravdu o tom, čo sa vlastne stalo..
,,V jeden deň som sa šla prejsť, pretože mi bolo nejak zle a... bolo to v ten istý deň ako som dostala tú fotku. V ten deň som stretla Paulu a kričala po mne..že som jej ukradla celý jej život a potom ma zhodila na zem. Zobudila som sa až v nemocnici.." hovorila som s plačom, ale Diego mi skočil do reči.
,,Ak nechceš, nemusím mi to hovoriť" upokojoval ma.
,,Diego ja.. je to pre mňa, aj pre teba veľmi dôležité!"
,,Dobre, tak hovor.."
Ja som teda pokračovala..
,,Lekári mi povedali nech som silná, pretože v tom čase som bola tehotná.. bola som v 3 mesiaci" plakala som.
,,Čo? A-ako že v tom čase?" pýtal sa koktavo.
,,Diego, naše dieťa zomrelo, pretože ten úder bol veľmi silný" konečne som mu to povedala, neskutočne ma to bolelo.
,,Čože?" vykríkol šokovane.
Ja som naďalej plakala a prikývla som. Videla som ako mu vybehli slzy a padla som mu do náručia. Obaja sme spoločne plakali, pretože to bolo veľmi kruté a bolestivé, to čo som mu povedala. Sedeli sme tam a plakali, po dlhej chvíli som sa odtiahla a Diego povedal..
,,To nie je možné!" plakal Diego.
Ja som to nezvládala a postavila som sa z postele..
,,Ja už asi pôjdem" povedala som s uplakanými očami.
,,Prosím ťa, nechoď. Zostaň pri mne.." chytil ma za ruku aby ma zastavil a pozeral sa na mňa s uplakanými očami. Ja som si teda prisadla, pretože som ho tak nemohla nechať samého. On si utrel oči od sĺz a potriasol hlavou.
,,Ako sa ti to podarilo prekonať?" spýtal sa zahľadený do mojich očí.
Ja som pomykala plecami a snažila som sa prestať plakať ,,Nikdy som to neprekonala.. a zdá sa, že sa to ani nestane, pretože to bolo pre mňa to najhoršie obdobie" a poutierala som si tvár.
,,Nič by sa nestalo keby.." začal hovoriť, vedela som čo chce povedať a tak som ho zastavila..
,,Nehovorme už o tom! Bolo to hrozne ťažké a nechcem sa už k tomu vracať...Radšej mi povedz ako to bude s tým pasom, potrebovala by som odletieť čo najskôr" odbočila som od témy a konečne som si vydýchla od toľkého žialu.
,,Vybavím ti let na zajtra, ja idem tiež domov tak môžme ísť spolu" odpovedal.
,,Ďakujem, potom mi daj vedieť tu je moje číslo" prikývla som a vytiahla som vizitku z kabelky, ktorú som mu potom podala. On súhlasil a usmial sa, ja som sa teda vybrala preč. Po ceste som si ešte utierala tvár, pretože povedať mu niečo také bolo asi to najhoršie v mojom živote. Možno to bolo unáhlené, ale cítila som, že som urobila dobre to že som mu o tom povedala, predsa len má právo o tom vedieť. Okrem toho, konečne som zistila ako to v skutočnosti bolo. Tá správa o Paule a Javierovi ma šokovala, nevedela som že na nás niečo také našili. Celý ten čas som s Diegom neprehovorila ani slovo a bolo to pre mňa hrozne ťažké.. teraz sme sa konečne stretli a cítila som to isté čo pred časom. Stále ho veľmi milujem, aj keď som mu spôsobila bolesť, ľúbim ho veľmi. Tak isto som ľúbila aj naše dieťatko, aj keď som o ňom nevedela. Bože, prečo sme o toľko vecí museli prísť, mohli sme mať rodinu a byť šťastní. Prečo nám to neustále osud nedopraje? Ach, Roberta.. Keď som si konečne dala sprchu v hoteli a šla som pozerať telku prišla mi SMS-ka: Čakám ťa zajtra na letisku o 8:00, ide nám lietadlo. Dobre sa vyspi, Diego. Neviem prečo, ale po prečítaní tejto správy sa mi vyčaril úsmev na tvári. Bože, čo by som dala za to keby tu bol somnou. Milujem ho viac než čokoľvek na svete. Možno by som to s ním mohla skúsiť.

Diego
Ležal som v posteli a svietila mi malá lampa. Bol som mimo z toho, čo mi povedala. Prečo sa to muselo stať? Prečo?! Všetko je stratené.. možno. Pre niečo som ju tu určite stretol, nebude to náhoda! Pri týchto myšlienkach som sa posadil akoby ma osvietilo. Je to zvláštne, zrazu sme sa len tak stretli.. a cítil som niečo neskutočné. Cítil som strašnú bolesť, ktorá mi vrela v srdci keď mi povedala to, že sme prišli o niečo také úžasné. O niečo naše spoločné, z našej lásky. Všetko som stratil, ale zároveň sa mi všetko vracia späť. Roberta, bol som dnes s Robertou a skoro som ju pobozkal! Aaa, mal by som ísť už spať. Zajtra nám ide lietadlo. Konečne som zaspal. Ráno bolo veľmi ťažké, ale našťastie som bol už pobalený a len som sa osprchoval, umyl, obliekol a najedol. Všetko bolo zariadené, teraz len aby Roberta prišla na čas, čo jej moc nešlo ešte v škole. Pri tejto myšlienke som sa zasmial, pretože to boli spomienky zo školy, ktoré boli veľmi pestré. Celú cestu na letisko mi behalo po rozume len jedno a to bola Roberta.

Roberta
Konečne som dorazila na letisko, aj keď nie možno na čas. Diego ma už čakal, no keď ma uvidel ako kráčam k nemu postavil sa a kráčal ku mne..
,,Vedel som že budeš meškať" povedal otrávene, no zároveň so smiechom.
,,Čo už odletelo, alebo čo?" spýtala som sa ironicky.
,,Nie, ešte stále čakáme"
,,Tak potom? Ale musím sa ešte najesť, pretože som to nestihla"
,,Samozrejme, vedel som že aj keď budeš meškať ti ešte niečo bude chýbať!" povedal vyčítavo.
,,Jasné, pretože ty si dokonalý!" zasmiala som sa.
Spoločne sme šli do reštaurácie, ktorá bola na letisku. Najedli sme sa obaja a potm sme už len chvíľočku čakali na let. Konečne sme sa dočkali a nastúpili sme, posadali sme si a ja som si pred seba položila nejaké to jedlo, ktoré podávali letušky cestujúcim..image
,,Ďakujem za tie letenky a tiež za to, že si to všetko zariadil" povedala som zdvorilo.
,,V pohode, mne to nedalo veľa práce ale rád som to pre teba urobil. Čo by som tu robil sám?" zasmial sa.
,,Tak ja neviem, možno by si sa bozkával s Paulou" podpichovala som ho, aby som ho trochu rozladila.
,,Hej! Tak toto nebolo od teba pekné!" upozorňoval ma.
,,No fajn, prepáč" ospravedlňovala som sa.
Celú cestu sme sa rozprávali, ubehlo to rýchlo a boli sme už v Mexiku. Vystúpili sme a išli sme z letiska, Diego mi zabezpečil aj odvoz a zaviezol ma domov. Vystúpili sme obaja a bolo načase sa rozlúčiť..
,,Tak, si doma" povedal, keď sme stáli aj s kuframi pred mojim domom, v ktorom som bývala spolu s mojou mamou Almou a jej manželom Francom Coluccim. Diego veľmi dobre vie kde bývam, pretože si s Almou aj Francom dobre vychádzajú a ja tiež s jeho otcom a mamou.
,,Áno, ďakujem ti za všetko" pvedala som s úsmevom.
Diego sa na mňa chvíľu pozeral a po chvíli sa ku mne začal približovať a pobozkal ma. Bol to krátky bozk a keď sa odtiahol spýtal sa..
,,Skúsime to ešte spolu?"
,,Ja, Diego.. nie som pripravená ešte na vzťah s tebou a.. ja radšej pôjdem" koktala som a rýchlo som sa pobrala preč. Bola som zmätená a nechala som ho tam stáť. Keď som prišla domov všetci ma privítali, ale bolo už zvykom že chodím na takéto cesty. A okrem toho nebola som tam dlho. Celý čas mi však vŕtal v hlave Diego. Ľahla som si na posteľ do svojej izby a rozmýšľala som. Zrazu mi začalo behať v hlave to všetko..
(určite si to video pustite, má to tam celkom význam :D a bude to také pestrejšie)

Myslela som na neho..na jeho bozky, všetko čo sme spolu zažili. Boli to veľmi pekné momenty, ale aj smutné. Prečo na neho neustále myslím?! No tak Roberta! Keď sa mi toto všetko prehrávalo v hlave, okamžite som sa posadila a rozmýšľala som čo urobiť, ísť za ním alebo neísť? Nakoniec som sa postavila z postele a chytala som sa za hlavu. Otvorila som svoj veľký šatník a vybrala som niečo pekné. Mala som vyžehlené vlasy a trochu som si upravila make-up. Rozbehla som sa von z domu a zastavila som taxík. Keď mi zastavil pred Diegovim domom, poďakovala som šoférovi, zaplatila som a priblížila som sa ku veľkej bráne. Zazvonila som a ochrankári ma poznali, takže ma bez problémov pustili dovnútra. Mierila som rovno ku vchodovým dverám, keď som zrazu zazrela Diegovho otca...
,,Konečne ťa vidím Roberta..Diego je vo svojej izbe" povedal jeho otec príjemným tónom, keď ma uvidel.
,,Ďakujem vám, aj ja vás rada vidím" odpovedala som.
Rýchlo som sa teda vybrala za Diegom, zaklopala som mu na izbu a otvoril, chcel niečo povedať ale..
,,Nič nehovor. Chcem ti povedať, že.. práve som urobila veľkú chybu Diego, keď som ťa poslala do čerta.. Milujem ťa a chcem byť s tebou!" povedala som mu.
,,Naozaj?" spýtal sa s úsmevom a rozžiarenými očami.
,,Áno" prikývla som s úsmevom.
,,Milujem ťa!" vkríkol a pobozkal ma.
Začali sme sa vášnivo bozkávať a cítili sme teplo svojich tiel ako boli pri sebe.
,,Povedal som ti už, aká si nádherná?" spýtal sa keď sa odomňa na chvíľu odtiahol.
,,Myslím, že práve teraz" zasmiala som sa a pokračovali sme ďalej v bozkávaní.
Postupne sme klesali na posteľ a všetko čo sme k sebe cítili sme dali konečne najavo, konečne sme boli spolu. Neverila som, že niekedy budeme mať možnosť bť spolu a osud nás znovu spojí. Milovali sme jeden druhého najviac na svete. Čo sa dialo potom, to je už iný príbeh..
Cez tú všetku bolesť sme sa obaja preniesli a snažili sme sa žiť realitou, všetko čo sa udialo malo predsa svoj význam a možno keby sme si neboli súdení, nestretli by sme sa a keby mi neukradli pas, určite by sme sa neporozprávali a nedopadlo by to takto. To čo sa stalo nebola náhoda, bola to druhá šanca začať odznova! Pretože ak dvaja patria k sebe, život im druhú šancu určite ponúkne..
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 robertita ... robertita ... | 31. března 2014 v 21:28 | Reagovat

pekna poviedka ,, tesim sa na dalsiee :-D

2 Domi Domi | E-mail | Web | 1. dubna 2014 v 20:01 | Reagovat

nádherne píšeš! :)

3 Henušqa Henušqa | Web | 1. dubna 2014 v 21:50 | Reagovat

Krásna poviedka :-)

4 rbd-bestof rbd-bestof | 1. dubna 2014 v 21:56 | Reagovat

Krasny pribeh :-) Vzdy me dostanou ty tvoje konce :-)

5 AnnyLove AnnyLove | E-mail | Web | 1. dubna 2014 v 22:30 | Reagovat

Naozaj bola táto poviedka taká iná, páčilo sa mi ako sa to začalo, že hneď tam bola vlastne tá zápletka a tiež bolo super ako si do toho zakomponovala to video =) Skvelá práca =)

6 Miriama Miriama | 4. dubna 2014 v 18:07 | Reagovat

Krásna poviedka :-) Veľmi sa mi to páčilo a dúfam,že sa dočkáme ďalších takýchto skvelých poviedok ;-)

7 Peťúš Peťúš | Web | 5. dubna 2014 v 9:08 | Reagovat

tie posledné vety na konci!:OOO♥ úžasne si to napísala! máš nesmierny talent!

8 vondyparasiempre vondyparasiempre | Web | 13. dubna 2014 v 14:55 | Reagovat

kráááásna poviedka :D :D nádherná :D veľmi pekne píšeš :D :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama