4.časť
Vletela som do izby a začala som sa rozkrikovať, José sedela na schodoch a niečo si písala..
,,Ako môže existovať toľko debilov?" pýtala som sa rozčúlene.
,,No ja neviem" pomykala ramenami.
,,A ty prosím ťa, čo robíš?" spýtala som sa zvedavo a oprela som sa o zábradlie, pozorne som sledovala čo robí.
,,Kreslím si, tu naozaj nemám čo robiť."
,,Ja naozaj neviem čo som komu urobila!"
,,No tak, Roberta nerozčuľuj sa! Za to že to tu vyzerá ako ústav pre imbecilov ty nemôžeš."
,,Máš pravdu, ale nedokážem pochopiť ako môže byť niekto taký blbý!"
,,Povedz mi čo sa stalo!"
,,Ale nič, prišla sem moja mama, pohádali sme sa a ešte aby toho nebolo málo, určite si myslí že chodím s tým blbcom Diegom!"
,,Povedala ti to?"

,,Nie, ale ako ju poznám veľmi rada si domýšľa" mrkla som na ňu.
,,Podľa mňa je tvoja mama super, takže sa upokoj. A okrem toho máme ešte niečo na úlohu, možno ti to pomôže odreagovať sa"
,,Tak to určite, idem sa radšej prejsť. Mám toho po krk!" odvrkla som arogantne a vybrala som sa preč.
Táto škola ma skutočne štve a to som tu len chvíľu. Bolo mi jasné, že Diego Bustamante bude patriť medzi tých blbcov, to by bolo nemožné keby nie! Prechádzala som sa po škole a zrazu ma zastavila nejaká neznáma žena.. vyzerala staršie ako ja a nemala na sebe uniformu, takže bolo jasné, že nebola z tejto školy..
,,Ahoj, prepáč ak ťa obťažujem, ale neviem tu nikde nájsť Diega Bustamanteho" povedala s úsmevom. Bože, tá preafektovanosť!
,,Áno, a čo ja mám s tým?" odvrkla som.
,,No, že či by si mi ho nepomohla nájsť.."
,,Prepáč drahá, ale ja nie som GPS-ko. A ani neviem kto si.."

,,Ja som Paula, chodím s Diegom." a podala mi ruku, ja som však na ňu šokovane pozerala. Takže toto je tá striga, ktorá chodí s Diegom.
,,Toto už naozaj nemohlo byť horšie!" sťažovala som sa.
,,Takže mi ho nepomôžeš nájsť?"
,,Vidíš? Keď chceš, vieš rozmýšľať tým umelým mozočkom!" povedala som s výsmechom.
Ona sa na mňa zamračene pozrela a ja som si dala odchod. Ona sa za mnou ozvala..
,,Prečo si taká nepríjemná? Ako sa vlastne voláš?"
Ja som sa otočila a predstavila som sa..
,,Som Roberta a budem taká, aká chcem! Teba to vážne nemusí zaujímať, radšej si nájdi svojho frajera!" odvrkla som a odišla som preč.
Ako som tak kráčala spoza rohu vyšiel Diego, ja som ho zastavila a preafektovane som sa ozvala..
,,Á, ahoj.. hľada ťa frajerka až by si chcel vedieť!"
On sa chytil za hlavu..
,,Ešte koľkokrát.. ti mám povedať, že nemám frajerku?!"

,,Vieš čo, ušetri si slová, pretože ťa čaká dolu Paula" mrkla som naňho.
,,Nieee! Prosím ťa, len to nie."
,,Čo? Snáď ju nechceš vidieť.. veď je úplne roztomilá!" povedala som afektovane.
,,Nie, teraz poď prosím ťa somnou, nech nás nevidí, prosím ťa!" a ťahal ma za ruku niekam preč. Vošli sme do tmavého skladu, v ktorom som nikdy predtým nebola..
,,Počuj, čo ti hrabe? Načo si ma sem priviedol?!" kričala som po ňom.
,,Tu ti všetko vysvetlím!" zavelil a šli sme si sadnúť na sedačku.
Začal mi to vysvetľovať..
,,S Paulou som chodil asi týždeň, rozišli sme sa ešte pred koncom školského roka. Stále si myslí, že budeme znovu spolu a neviem prečo ti povedala, že som jej frajer!" hovoril kľudne.
Ja som prikývla a začala som sa vykrúcať..
,,No dobré, ale veď mne je to jedno"
,,Videl som, že si bola naštvaná"
,,Nie, len nemám rada keď zomňa niekto robí hlupaňu! Zavolal si ma von a potom som sa dozvedela, že máš frajerku.. ako by si zareagoval ty?"
,,Dobre, dobre.. ale ja za to nemôžem! Už sme si to vyjasnili nie?"
,,Tak fajn, môžem už ísť?"
,,No dobre, ale keď ju stretneš povedz že tu niesom"
,,Myslím, že tu už nie je. No tak, snáď sa nebojíš nejakej sliepky. Poďme odtiaľto preč." povedala som povzbudivo a vybrali sme sa preč. Tentokrát som Diegovi uverila, to že s ňou nič nemá, pretože naozaj vyzerala posadnuto. Kráčali sme po chodbe Elite Way a zrazu sme zastavili..
,,Som rád, že tu už nie je" povedal Diego s úsmevom.
,,Áno, bola naozaj čudná!"
,,Ale nejde o to. Teraz nás nikto nemôže rušiť" povedal zvodne a pozeral sa mi do očí. Ach, má ich nádherné!
Začuli sme kroky, ale keďže som bola zapozeraná do jeho neskutočných hnedých očí nevnímala som nič. No, keď vyslovil Diegove meno jeho hrubým hlasom, oboch nás miklo a odsunuli sme sa od seba.

,,Potrebujem s tebou hovoriť!" zavelil, ja som sa teda vybrala preč. Kráčala som smerom k mojej izbe a stretla som moju mamu.
,,Ahoj Roberta, prišla som ti len povedať, že som zariadila aby si nemala žiaden trest" povedala a chcela odísť, ale ja som ju zastavila..
,,Alma... chcem ti povedať že.. správala som sa k tebe zle a nechcem sa hádať!" povedala som sklesnutým úprimným tónom. Moja mama sa usmiala a silno ma objala..
,,Princeznička moja, ani ja sa nechcem hádať!" stískala ma.
,,Stačí, dosť! Rozpučíš ma!" kričala som. Vedela som, že ma má najradšej na svete, to dávala najavo bežne takto, že zo mňa vytlačila skoro dušu, ale vedela som že je to jej spôsob ako vyjadriť lásku ku mne. Mám ju veľmi rada, aj keď jej niekedy preskakuje.
Takto šiel čas, všetko bolo v pohode, s mamou sme sa nehádali a čo sa týka Diega, niekedy sme sa síce hádali, ale boli sme celkom v pohode kamaráti. Aj keď postupom času ma to k nemu priťahovalo viac a viac a pomaly som zisťovala, čo to je vlastne za pocit. Stále za ním chodil jeho otec a všetko mu prechádzalo. Každý trest, všetko mu prešlo. A to len preto, že jeho otec je premiér. Nemala som nikdy rada takýchto ľudí, ale vždy som si ho bránila. Vždy som ho odstrkovala a urážala ho, ale v skutočnosti vo mne bolo úplne niečo iné. Raz cez vyučovanie nám vtrhol riaditeľ do triedy a vyhlásil, že sa pôjde do prázdninového klubu do Valle De Bravo. Mali sme sa tam viac spoznať, aj keď za ten čas sme sa už stihli oťukať. Ale kto by nesúhlasil s výletom, nakoniec to nie je až také zlé ako to vyzeralo na prvý pohľad. José a Lupe boli stále somnou a vždy keď mi bolo zle ma podporili a keď som bola šťastná tešili sme sa spoločne. Tak isto to bolo aj naopak, stali sme sa nerozlučiteľnými kamarátkami. Neuhádnete, ale tiež som celkom dobre vychádzala s Miou a spoločne s Diegom, Giovannim, Miguelom, Lupitou a Miou sme tvorili jednu skupinu - RBD. Stalo sa to tak, že v škole sa konala jedna akcia, bol to uvítací večierok pre študentov. Bola silná búrka a všetko sa vyplo. Postavila som sa na pódium, presne ako ma to naučila moja mama a začala som spievať. Postupne sa ku mne pridal Diego, Giovanni, Lupita, Mia a tiež Miguel. Všetkým sa to veľmi páčilo a tak sme sa dohodli ešte na jednej pesničke, ktorú sme poznali všetci 6. Spolužiak Rocco nám dal zaspievať jeho text a všetci sme spolu dokonale ladili. Aj keď sme boli z iných svetov a každý z nás mal inú povahu, mali sme jedno spoločné, a to bola vášeň k hudbe.
V ďalšej časti sa dozviete, ako si spoločne užili výlet vo Valle De Bravo.
































Ahoj, chcela by som ťa poprosiť o hlas tu:
http://dulce-lexi.blog.cz/1404/1-kolo-najoblubenejsi-serialovy-filmovy-par, hlasuj za *Peťúš* - Caleb a Hannah (Pretty Little Liars) dakujem! :)